Uch, toto je moja poviedka, ktorá, bohužiaľ, nemá meno... Nič ma nenapadlo! :)
(vopred sa ospravedlňujem za preklepy, nedostatky v deji, neporozumenie v čítaní, za ťažkopádny štýl a ešte mnoho, mnoho iných vecí...)
Otvorila som oči. Okolo seba som uvidela iba tmu, nepreniknuteľnú tmu- jasné, že je tu tma, ved si v zemi! Zahrabaná a uväznená. Nenávidím zem.
Bezmyšlienkovite som sa pokúsila pohnúť. Chyba! Takmer som skríkla od bolesti. Ostrá bolesť mi pomohla spamätať sa, a radšej som už nehýbala ničím. Oči som znovu zavrela. Aj tak to bolo jedno, pretože som nevidela nič iné, než tmu. V tme som sa cítila ešte horšie. Veľakrát mne a ostatným... bytostiam vravievali, že ak sa raz ocitneme na nejakom mieste sami a zranený, v prvom rade sa musíme uzdraviť. Najprv psychicky, potom fyzicky, tak to už chodí. Ja som sa síce ocitla sama a zranená, ďaleko od všetkých, čo som poznala, ale nebola som schopná sa uzdraviť. Ešte stále nie.
V tme som nevidela rozsah mojich zranení, ale cítila som ich. Bolel ma každý kúsok tela, a s každým nádychom to bolo ešte horšie. Ak sa z tadeto čo najrýchlejšie nedostanem na Slnko, umriem, uvedomila som si zničene.
Chcela som umrieť. Môj život už nemá zmysel. Vyhodili ma z miesta, na ktoré som aspoň ako-tak patrila, zhodili ma z tadiaľ a pochovali do zeme. Nádhera. Nevedela som, čo mám robiť. Po prvýkrát som sa cítila úplne stratená. Vždy som vedela, kam ísť, alebo čo ešte môžem urobiť, ale na toto som ešte nenašla žiadne východisko. Iba smrť, ale to je jednoduché riešenie na všetko. Zdochnúť a už sa o nič nestarať. A aj ked som chcela umrieť, podvedome som sa snažila zachrániť a žiť, a to som vedela, že sem nepatrím. Nepatrím nikam.
Ako som takto pesimisticky premýšľala, zahmlilo sa mi pred očami a znova som upadla do hlbokého spánku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára